Pagina:Piaggio Poexie zeneize 1846.djvu/731

743

Duî son sempre spalanchæ
Perchè n'han d'arve, nè teæ,
Coscì veddo sempre a lûxe,
E coscì acciappo ciù prûxe
Perchè coscì vêu o padron!

Sento ûrlâ sotto o barcon!
Cose gh'ælo? . . . ûn Ciarlattan,
Tûtti cöran, se ghe dan
Per stâ a vedde i bûsciolotti,
E accattâ vasetti, e çeotti,
Lê de badda fâ portenti
Cö arrancâ ganascie, e denti;

O n'ha manco ancon finïo
Che o so posto è zà guernïo
Da ûnn-a storta, ûn zembo, e ûn guærso
Co-a chittära, e dui violin,
Che fan societæ per tærso
In cantâ çerte canzoîn
Che ve mettan proprio raggia,
Ma ne dan træ pe ûnn-a scaggia,

Sentî ûn sciäto straordinajo!
Han tiôu sciù in sciö semenajo;
Va e donnette da-o Piggiôu
Per saveì cos'è vegnûo,
Ma nisciûnn-a g'ha guagnôu;
Se sentisci allöa, che lûo! . . .

Mi gh'aveivo l'ûn ciantôu
E mi sezze de segûo
E mi ûn ambo m'ho assûnnôu
Mæ Compâ, e no l'ho çernûo
E mi ascì, dixe un zembetto,
Ghe n'ho treì, ma ûn per biggetto