Pagina:Noberasco.Antologia.1930.pdf/72

— 74 —

Ch’a l’ha un cheû da granatté;
Ma se invece ëimo de quelli
Ch’an de tûtto un gran spavento,
Eimo ben dui belli oxelli!
Un solenne svenimento
O vegniva ä mae Scignôa;
Mi pe zunta poeivo allôa
Vegnî matto, oppû restâ
Dûo lì commne un baccalà!
Miae che imbroggio! miae un pö lì,
Marscarsoin, cose vêu dì
No vorrei prevedde i caxi
E operâ comme fa i axi.
— « Parla, parla, parla Berto
Che ti predichi a-o deserto! ».
Tiemmo avanti: — che spettacolo,
e o s asmorta o l’è un miracolo!
Ti veddeivi sciortî fêugo,
Sciortî fûmme da ogni lêugo
De scimugge scin-na a-o çê!...
Ma lascemmo pe caitae,
Che se sciûscia a tramontan-na,
A ne brûxa tûtta San-na!!!
Guai s’o fosse (e se ne dà
Pe-o piaxei de fä do mâ),
Guai s’o fosse un tradimento!
A l’è brûtta in mae z....!!!
Ma no ö creddo, e no ö creddiö,
Tanto meno ghe pensiö,
Perchè dixan che in Savon-na
A l’è tûtta gente bon-na,
Scia i foestë, che i Savoneixi,
E mi o so ch’o l’è di meixi:
O sä staeto un aççidente....
Ma poi mi no gh'ëo presente....
O sä un caxio imprevedûo,
Comme tanti o n’è vegnûo.
Mi me bêutto zû o cappotto,
Sguâro scin-na o camixotto,