Pagina:Lunaio.reginna.1887.djvu/52

Co-a spâ da maldicenza
Se cangia in ûmiltæ
L’orgoglio e-a prepotenza
Di ricchi e di despiæ.

Da-a satira se vedde
Confonde e smascherâ
Quelli che vêuan fä credde
C’han visto ûn äze sghêuâ.

Oh, dunque s’a l’é scrita
A solo fin de ben,
Oltre de däghe a drïta,
Ciocchemmoghe de moen!


Favô intrëgo



Cazzeiva ûn tale
Co-e gambe in zû
E san e sarvo
O stava sciû.

E ghe dixeivan:
Lödæ o Segnô
Ch’o v’aggie fæto
Questo favô!

Ma lê con tanto
De serietæ
O rispondeiva:
Pe dî a veitæ,

O mel’ha fæto
De tûtta a scâ
Che scinn-a in fondo
Me l'ho piggiâ.