Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/541

Lav. Dio vœugge. (parte).

Arg. Andemmo, andemmo che l’è chì a borasca! Lampi, troin, gragnœura; chi se pœu sarvâ, se sarve. (parte).


SCENA IV.
Diaforio, Tiburzio, Geronzio.


Diaf. (burbero) Peçço d’azenasso. Ti m’hæ sempre da fâ piccâ due ore de relœuio?

Tib. Signor, subito ch’ho sentio son camminao tanto a gambe, ch’o dæto un-na cuattâ per tæra.

Diaf. Aomanco te foisci tù rotto l’osso do collo. Percose no lasci tu a porta aværta, mascarçon?

Tib. Jeri matin che l’ei trovâ spalancâ, ei fæto o diavo a quattro. Quando a l’è aværta criæ. Quando a l’è serrâ andæ in te furie. Mi no sò tosto ciù comme fâ.

Diaf. Comme fâ?

Ger. Sciô Diaforio, voreiva dive che...

Diaf. Un pô de flemma. Comme fâ? Biforco! Comme fâ?

Ger. Lascælo un poco andâ. Fræ caro, che vorræ parlâve...

Diaf. Fræ carissimo. Quando sei in caza vostra ve lascio criâ quanto ve pâ e ve piaxe.