Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/281

SCENA V.
MONODDA, TIBURÇIO.



Mon. (chiama Ottavio). Sciô Ottavio... sciô Ottavio, aspêtæ. Sciô Ottavio? o scappa co pâ pezigao da e vespe. Che razza d'ommi... Sentimmo un poco questo vêgio...
Tib. Mi non so cose imbroggiaghe.
Mon. Lasciame parlâ a mi, e tegnime corda.


SCENA VI.
ARGANTE, MONODDA, TIBURÇIO.



Arg. (credendosi solo in fondo del Teatro). S'è mai sentío a o mondo un'açion pareggia de questa?
Mon. (a Tiburçio). O l'ha zà scoverto l'affare! e o l'è tanto in te furie co va parlando da lê comme i matti.
Arg. Che gran temeritæ! (credendosi solo).
Mon. (a Tiburçio). Stemmo un pô a sentî.
Arg. Vorræ savei cose o me porrà dî de questo sò bello matrimonio!
Mon. (a parte). Gh'emmo zà pensao.
Arg. (come sopra). O çercherà de mettese sciù ra negativa.
Mon. Per ninte... non ghe pensemmo manco.
Arg. O çercherà de scusâse in quarche manera.