Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/269


Ott. Oh! Viva il Cielo! Comme sciortî da questo imbarazzo in o quaæ me troeuvo?
Tib. Che doveivi pensâ primma d'intraghe.
Ott. Ti me fae vegnî l'affaro con queste tò leçioin nesce foeura de saxon.
Tib. E voî me fæ vegnî l'anticoeu, con quelle vostre convulsioin da desperao, che andæ façendo.
Ott. Cose posso fâ. Che resoluçion pigerò? a che remedio posso recorrî!


SCENA II.
OTTAVIO, MONODDA, TIBURÇIO.


Mon. Cose gh'è sciô Ottavio? Cose aveivo? Cose gh'è de noeuvo? Me parei molto in coeullera, e molto alterao?
Ott. Ah caro Monodda son perso... son desperao. Son l'ommo ciù desgraxiao, chi sæ a o mondo.
Mon. Comme?
Ott. Ti non sæ ninte?
Mon. Mi nò.
Ott. L'è arrivao mæ Poære in compagnia dro sciò Geronzio, e me voeuran mariâ...
Mon. E ben, e cose gh'è tanto de brutto?
Ott. Ma ti non sæ a caxon da mæ inquietudine?
Mon. Ninte affæto. Tocca a voî a informame, perchè son ommo consolativo. Ommo a in