Pagina:Comeddie.DeFranchi.1830.djvu/21

façilmente, o l’è un ommo chi hà un-na barba neigra, chi porta un cappello largo, con un vestî giano e verde.

Luch. Un estî giano e verde! o parrà un miegho da pappagalli.

Val. Ma poi, æla vera ch’o sæ così virtuoso comme ne l’hei depento?

Mart. Comme? o l’è un ommo chi fà prodigi[1]. Sentî. Non è ancon sei meixi, che un-na donna dæta per spedía e morta ch’eran zà sei ore, mentre stavan appareggiandose per sepellîla[2], ghe capitô[sic] questo mêgo Tiburçio, o ghe misse in bocca un-na stiçça de çerto ingrediente ch’o se tirò fœura da ra stacca. Indovinæ. No ghe passò un minuto, ch’a sâtê[3] zù dro letto, a se misse à passaggiâ pe ra sò cammera, comme s’a no avesse mai avúo ninte dro tutto, e a l’andò à impastâ un-na crosta de lasagne, ch’a se mangiò con l’aggio e ro baxaicò.

Luc. Ah!

Val. O sarà stæto oro potabbile.

Mart. Se porræ dâ. Non son ancora træ setteman-ne, che un garçonetto de dozz’anni o cazzè d’in çimma d’un campanin; o vegne zù à tomboron[4]: o se fracassò testa, gambe, braççe. Apen-na gh’arrivò ro mêgo Tiburçio, o ro feççe despoggiâ, o l’onzè d'un çerto inguento, ch’o se compon-ne

  1. prodiggi
  2. sepellîra
  3. sâtà
  4. somboron