Pagina:Chittarin zeneize 1881.djvu/170

Doppo aveì tante lagrime versôu
Pe-a morte d’ûnn-a rara moæ e moggê,
Me son cö mæ tribûto ûn pö sfogôu....

Tristo argomento che a me fornì lê,
Doloroso conforto da mi avûo
De fâmela ancon viva in sciö pappê!

Ma quanto ho dïto, cäo Rustan, ve o zûo,
A l'è sccetta veitæ sciortiä da-o chêu,
Dictans (heu!) solus dolor 3 o ciù crûo!

Levâmela d’in ti êuggi nisciûn pêu.....
Per mi son rassegnôu, rassegnatiscimo
A-a voentæ do Segnô, che coscì o vêu;

So venerâ i decreti dell’Altiscimo
Son e misëie ûmane, ne convegno,
Semmo tûtti mortali, o so beniscimo;

Non est de hoc mundo o nostro regno,
Ma perde ûnn-a compagna comme quella;
Amigo, o fa andâ a testa fêua de segno.

Morte invidiosa, ti me l'hæ piggiâ,
Perché a te paeiva troppo savia e bella:
Da freida salma ti hæ posciûo trionfâ,